Ako nás Mečiarova razancia odklonila od prozápadného kurzu (ukážka z knižnej reedície)
Vladimír Mečiar zahájil cestu budovania slovenskej štátnosti s preňho príznačnou razanciou. Netrvalo dlho a teplota na slovenskej politickej scéne sa začala šplhať k bodu varu. Zároveň s týmto trendom chladli slovenské kontakty so Západom. Celá krajina sa pomaly, ale isto začala odkláňať od prozápadného kurzu a obracať sa smerom k neznámemu, hrôzu vzbudzujúcemu Východu. Tento trend pokračuje dodnes. Slovensko preto stojí na významnej križovatke. Veľmi ľahko sa môže stať, že skončí ako izolovaný vyvrheľ strednej Európy.
Prakticky celé krátke dejiny novodobej slovenskej štátnosti sú poznamenané ostrým konfliktom medzi Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom. Pôvodne nerozluční spojenci (Kováč patril v HZDS medzi najväčších favoritov Mečiara) zvádzajú už päť rokov neuveriteľne ostré súboje. Kováč sa totiž od chvíle svojho zvolenia do prezidentskej funkcie postavil do roly akejsi nadstraníckej hlavy štátu a prakticky okamžite dal najavo, že nebude počúvať príkazy premiéra a straníckeho šéfa. Na to Mečiar nebol pripravený. Premena bývalého pätolizača na samostatne konajúcu hlavu štátu ho doslova rozzúrila. Kováč sa stal jeho úhlavným nepriateľom.
„Musím povedať, že pán Michal Kováč sa stal prezidentom len vďaka podpore pána Mečiara. Bez neho by nebol nikým. Mečiar navyše vedel, že Kováč nie je bohvieako reprezentatívna osobnosť, a s jeho kandidatúrou súhlasil po dlhom váhaní, ktoré bolo okrem iného poznamenané až trápne podliezavým doprosovaním Michala Kováča. Tak strašne túžil po vrcholnej funkcii, že pri svojich prosbách stratil aj posledné zbytky ľudskej dôstojnosti, ktorou, mimochodom, nikdy obzvlášť neoplýval. Potom sa obrátil proti HZDS a to bol proste vrchol,“ opisuje Anna Nagyová.
Kováč sa však k svojmu úradu naozaj prepracúval veľmi trpezlivo a s jasným cieľom. Neváhal obísť všetky parlamentné strany a všetkým sľúbil svoju nadstraníckosť. Veľmi šikovne si naklonil aj najvyšších cirkevných hodnostárov a intelektuálnu obec. Tieto aktivity potom dokázal obhájiť aj na pôde HZDS a nakoniec bol zvolený. S odstupom času sa dá povedať, že Michal Kováč dokázal svojich bývalých kolegov z HZDS dokonale oklamať. Mnoho vysokých funkcionárov hnutia jeho premena šokovala.
V marci 1994 odštartoval Kováč svojím parlamentným prejavom pád druhej Mečiarovej vlády. Prezident vtedy okrem iného povedal, že premiér je klamár a pokúsi sa o zavedenie autoritárskeho režimu. Predseda HZDS potom nedokázal zabrániť erózii svojho vlastného hnutia, stratil parlamentnú väčšinu a druhýkrát ho odvolali. Bojoval takmer dva dni, ale pri svojom odchode si neodpustil klasickú poznámku: „Nebojte sa, ja sa vrátim.“
Moci sa ujala široká koalícia zložená z bývalých členov HZDS na čele s novým premiérom Jozefom Moravčíkom, kresťanských demokratov Jána Čarnogurského a postkomunistickej Strany demokratickej ľavice Petra Weissa. Na nátlak postkomunistov, ktorí sa vtedy cítili veľmi silní, sa nová vláda zaviazala vypísať predčasné parlamentné voľby. Tie napokon znamenali jej koniec, a čo je najzaujímavejšie, práve Strana demokratickej ľavice v týchto voľbách takmer skončila mimo parlamentu. Moravčíkova vláda, ktorá sa tešila aj podpore maďarských menšinových strán, dokázala hlavne stabilizovať postavenie krajiny na medzinárodnej politickej scéne, sympaticky sa odhodlala presadiť zákony zlepšujúce život maďarskej minority a v posledných záchvevoch svojej existencie rozbehla predkolo druhej vlny kupónovej privatizácie.
Predčasné voľby na jeseň roku 1994 vyhral Vladimír Mečiar. Nebol však veľmi nadšený, pretože volebné výsledky jasne ukazovali, že bude musieť vytvoriť vládnu koalíciu – teda to, čo je mu takmer bytostne cudzie. V jednej chvíli sa dokonca Mečiar dostal do ostrého sporu s vedením vlastného hnutia, pretože presadzoval odchod od opozície. „Všetci oslavovali víťazstvo, ale Mečiar zúril a nadával členom volebného štábu, že situáciu nezvládli,“ spomína Anna Nagyová.
Voľby v roku 1994 vyniesli na politický piedestál predovšetkým predáka Združenia robotníkov Slovenska Jána Ľuptáka. Bez podpory jeho poslancov nemohol vládnuť nikto. Ani Mečiar a Slovenská národná strana, ani bývalá koalícia premiéra Jozefa Moravčíka.
Ľupták – tento absolútny primitív – si to však zozačiatku vôbec neuvedomoval. V prvej povolebnej televíznej debate, kde sa mu všetci šéfovia ostatných strán pokúšali podlizovať, Ľupták poznamenal: „Za tento bordel tu nie sú robotníci zodpovední a nebudú sa ani podieľať na jeho čistení. Nech tak spravia páni, ktorí republiku zdevastovali. Ja nepotrebujem funkcie a výhody. Mňa zaujíma to, že robotníci nemajú v továrňach teplú vodu a solvinu na umytie.“ Po tomto prejave v štúdiu zavládlo hlboké ticho a na tvárach ostatných politických vodcov sa objavili nechápavé grimasy. Ľupták vzápätí odišiel domov do Banskej Bystrice s tým, že musí susedovi dokončiť múr. Vraj to sľúbil ešte pred voľbami, a navyše musí porýľovať záhradu a opraviť králikáreň.
Šiel som vtedy za ním domov. Tento prostý muž mi počas troch hodín opísal celý svoj život. Hovoril hlavne o tom, ako dokázal svoju čatu robotníkov dohnať k mimoriadnym výkonom, za ktoré boli patrične oceňovaní. „Škôlku sme dokázali postaviť za pol roka. Moji chlapi brali aj štyri osemsto v čistom. Jazdili sme po republike a ukazovali ostatným, ako sa správne maká,“ vravel. O politike ani zmienka. Vraj to nie je jeho starosť a vláda ho vôbec nezaujíma.
Nakoniec Ján Ľupták do vlády šiel. Stal sa podpredsedom slovenského parlamentu a jeho ľudia zasadli do ministerských kresiel. Vznikla vládna koalícia HZDS, Slovenskej národnej strany a robotníckeho združenia. Táto koalícia potom odštartovala zatiaľ poslednú etapu vývoja slovenskej vládnej politiky. Treba dodať, že etapu smutnú.
Od novembra 1994 je Slovensko prakticky každodenne konfrontované s dôsledkami vlády súčasnej koalície. Jej politika stratila posledné zbytky slušnosti, elementárnej kultúry a v poslednom čase aj úcty k úplne základným pravidlám demokratického poriadku. Na Slovensku došlo v posledných rokoch k celej sérii prípadov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Do politiky vstupuje podsvetie, krajina sa doslova zmieta v osídlach organizovaného zločinu, ktorý zasahuje do najvyšších politických sfér.
Posledný augustový deň roku 1995 uniesli prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do rakúskeho Hainburgu. Tento škandalózny prípad, v ktorom s najväčšou pravdepodobnosťou figuruje Slovenská informačná služba, nie je dodnes vyšetrený. Dôkazov svedčiacich v jej neprospech je však toľko, že súdny človek dnes vôbec nepochybuje o tom, že únos spáchal tento štátny orgán.
Vlani bolo zmarené riadne vypísané referendum, z parlamentu protizákonne vypudili poslanca Františka Gauliedera a krajina upadla do takmer absolútnej medzinárodnej izolácie. Slovensko nebolo pozvané na rokovanie o rozšírení NATO, rovnako sa mu darí v prípade Európskej únie. Regulárnosť budúcich parlamentných volieb je námetom každodenných diskusií.
Politická opozícia sa zlúčila do silného pravo-ľavo-centristického bloku s názvom Slovenská demokratická koalícia a pripravuje sa na fatálny volebný stret s Mečiarom v tomto roku.
Dnešné Slovensko je veľmi zvláštna krajina. Nezávislé médiá vyrývajú do vládnej koalície každý deň, prinášajú čoraz desivejšie a lepšie zdokumentované príklady zločineckých praktík vládnych politikov, ale na politickej scéne panuje relatívny pokoj. Strany vládnucej koalície si za posledné roky vypestovali takmer absolútnu imunitu proti akýmkoľvek škandálom. Treba však dodať, že takmer rovnako silnou odolnosťou disponuje aj veľká časť občanov. To je jedna zo základných odlišností, ktorú možno dnes vypozorovať medzi Českou republikou a Slovenskom.
Keď sa mi to stalo prvýkrát, domnieval som sa, že je to obyčajná náhoda. Vlani v lete som začul, ako jeden svalnatý a zlatými retiazkami ovešaný mladík kričí do mobilného telefónu: „Jebe ti, alebo čo? Veď ti vravím, že zajtra chlasceme s Lexom. Budeme potrebovať nejaké dievčatá, veď vieš, nie?“ Viem, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby sa volá Ivan Lexa, ale čo z toho. Krátko nato som sa zoznámil s jedným bratislavským obchodníkom s nehnuteľnosťami. Je to taký typický distingvovaný grázel. Obedovali sme a on tiež telefonoval s Lexom. „Jasne, to bol náš kamarát Ivanko. To ti je zlatý človek,“ povedal mi, keď som sa spýtal, či to náhodou nebol šéf tajnej služby. Potom sa takmer zadusil od smiechu, keď som sa pýtal, odkiaľ Lexu pozná. Povedal jediné: „Ivana Lexu poznajú v Bratislave všetci.“ V jazyku ľudí, medzi ktorými sa tento môj známy pohybuje, znamená termín „všetci“ niečo ako celé podsvetie. Potom mi ešte odporučil, aby som si nad tým nelámal hlavu. Bývalý minister vnútra, kresťanský demokrat Ladislav Pittner mi následne prezradil, že obľúbeným miestom Ivana Lexu je nočný bar hotela Junior. Tento bar je všeobecne považovaný za hniezdo najhorších bratislavských kriminálnych živlov.
Fakt, že podsvetie je úzko prepojené so špičkovými politickými kruhmi, je v súčasnej Bratislave považovaný za verejné tajomstvo. A možnože už to dokonca ani tajomstvo nie je. Stačí zájsť do slovenského parlamentu počas dní, keď poslanci nezasadajú. Už na parkovisku uvidíte veľké džípy či športové kabriolety, v ktorých sedia znudené dlhonohé dievčatá. Čakajú na svojich partnerov, ktorí práve v priestoroch parlamentu debatujú o kšeftoch s vládnymi poslancami. Môže to síce znieť absurdne, ale keď v taký deň na chodbe slovenského parlamentu uvidíte muža, ktorého by ste určite nechceli stretnúť v noci v úzkej uličke – nečudujte sa.
Až teraz, keď píšem tieto riadky, mi prichádza na rozum, aký som bol naivný, keď som sa niekedy v roku 1990 pozastavoval nad tým, prečo sa Bratislavou preháňajú luxusné športové autá a mladíci, ktorí v nich sedia, mávajú slovenskými vlajkami a rozhadzujú plagáty na podporu Slovenskej národnej strany. Niečo podobné, len, samozrejme, vo farbách Mečiarovho HZDS, bolo možné pozorovať aj pred voľbami v roku 1992.
Prerastanie organizovaného zločinu do vysokej politiky, alebo, lepšie povedané, ich faktická symbióza, sa javí ako jeden z najvážnejších problémov ďalšieho slovenského vývoja.
Viac sa dočítate v knihe Karola Wolfa Po druhý raz a naposledy alebo Mierové rozdelenie Československa
O knihe
31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika. Čo všetko tomuto aktu predchádzalo? O čom sa v skutočne tri hodiny hádali Vladimír Mečiar a Václav Klaus v záhrade vily Tugendhat? Ako si na udalosti spred tridsiatich rokov spomína bývalá Mečiarova pravá ruka Anna Nagyová? Novinár Karol Wolf spomína na politiku a politikov búrlivých deväťdesiatych rokov a na jej presah do dnešných dní. Kniha prvýkrát vyšla v roku 1998.
O autorovi
KAROL WOLF (*1969)
Vyštudoval gymnázium v Nitre a v roku 1995 ukončil štúdiá filozofie a sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1990 – 1991 prispieval do denníka Verejnosť, kde bol hlavným editorom stránky určenej pre členov Občianskej demokratickej mládeže. V roku 1991 začal pracovať ako slovenský spravodajca denníka Telegraf, ešte v tom istom roku prešiel do denníka MF DNES, pre ktorý pracoval až do roku 2000. Venoval sa najmä slovenskej politickej scéne, maďarsko-slovenským a česko-slovenským vzťahom. Získal viacero novinárskych ocenení a spolupracoval aj s týždenníkmi Domino Fórum, Reflex a denníkom SME. V roku 2000 založil PR agentúru Dynamic Relations 2000, ktorá získala mnohé ocenenia na slovenskej aj svetovej PR scéne. V posledných rokoch občasne prispieva do rubriky Osobnosti pre HN v Hospodárskych novinách.