Aj slzy deľme spravodlivo
21. 7. 2016 Aktuálne.sk
Promenade des Anglais – prekrásny bulvár pozdĺž pobrežia v Nice sa stal miestom neobyčajne krutého a barbarského útoku. Ešte vlani som po ňom behával, chodieval na mestskú pláž a mám na toto nádherné mesto francúzskej riviéry tie najúžasnejšie spomienky. Masová vražda šialeného šoféra nákladného auta mnou otriasla a dvíham ruku za jeho prísne potrestanie.
Nad nevinnými obeťami zaplakali a plačú ich príbuzní, občania, plačú novinári aj politici. Posielajú si kondolenčné telegramy a prezident „La grande Nation“ spúšťa zástavu s trikolórou na pol žrde. Smútim aj ja, ale zároveň sa zamýšľam nad úprimnosťou sĺz nad mŕtvymi z Nice. Najmä sĺz z Elyzejského paláca.
Zamýšľam sa nad obeťami teroru v Nice, Paríži, ale aj nad tými, nad ktorými nikto slzu nevyronil - nad státisícami mŕtvych francúzskeho teroru v Afrike. Ak by sme mali porovnať slzy nad mŕtvymi Francúzmi zabitými teroristami, a na druhej strane nad mŕtvymi Afričanmi zabitými Francúzmi, boli by na jednej strane kvapky, no na strane druhej by bolo more sĺz.
Po vlne dekolonizácie v roku 1960 sa africké krajiny formálne oslobodili, no v skutočnosti niekdajšie koloniálne mocnosti, predovšetkým Francúzsko, vo vykorisťovaní Afriky pokračovalo a pokračuje dodnes.
Prezidenti François Mitterand a Jacques Chirac zrejme v slabých chvíľach priznali, že bez Afriky by bolo Francúzsko treťoradou krajinou. Chirac dokonca verejne povedal, že „veľká časť peňazí v našich bankách pochádza výlučne z vykorisťovania Afriky“.
Po dekolonizácii nanútili Francúzi svojim niekdajším kolóniám menu FCFA (Francúzsky frank pre bývalé kolónie), čím ich hospodárstva priklincovali k Francúzsku. Kto sa pokúsil zo zovretia vyslobodiť, skončil zle. Po tom, keď sa v roku 1963 prvý volený africký prezident Sylvanus Olympio odhodlal opustiť sféru FCFA pretože jeho krajina - chudobné Togo, musela splácať Francúzsku “kolonizačný dlh” vo výške 40 percent HDP, zavraždili ho príslušníci francúzskej cudzineckej légie.
Keď sa o podobný krok pokúsil prezident Kene Modibo Keita, stal sa v roku 1968 obeťou prevratu. Francúzski výsadkári a príslušníci cudzineckej légie povraždili v rokoch 1954 až 1962 prinajmenej štvrť milióna Alžírčanov v ich boji za nezávislosť. Za ostatných 50 rokov sa uskutočnilo v Afrike 67 prevratov v 26 krajinách, z toho v šestnástich bývalých francúzskych kolóniách.
Páchateľ z Nice sa rýchlo radikalizoval. Bral drogy a trpel depresiami, prezradil jeho otec
Africkí vodcovia, ktorí sa vzbúrili postkoloniálnemu vykorisťovaniu boli jednoucho nahradení skorumpovanými poskokmi. 14 afrických krajín bolo v roku 2014 viazaných kolonizačnou dohodou, ktorá ich zaväzovala uložiť 85 percent svojich finančných rezerv vo Francúzskej centrálnej banke.
Odhaduje sa, že Francúzsko zadržuje asi 500 miliárd finančných rezerv týchto krajín. Ročne im povoľuje vybrať len 15 percent z uložených peňazí, ak chcú viac, musia si požičať vlastné peniaze za komerčný úrok!
Nanútená „Dohoda o spolupráci“ zaväzuje niekdajšie francúzske kolónie splácať Francúzsku investície, ktoré preinvestovali počas kolonizácie. Takže, ak napríklad Francúzi vybudovali železničnú trať vedúcu od náleziska uránu k prístavu, aby mohli urán vyvážať, musia im to Afričania pekne zaplatiť.
Dohoda zaväzuje štrnásť afrických krajín (Benin, Burkina Faso, Guinea-Bissau, Pobrežie slonoviny, Mali, Niger, Senegal, Togo, Kamerun, Stredoafrická republika, Čad, Kongo-Brazzaville, Rovníková Guinea a Gabon) prednostne ponúknuť akýkoľvek novoobjavený zdroj surovín Francúzsku, pri verejných zákazkách musia vlády týchto krajín uprednostniť francúzske záujmy.
Svet sa nesmie zastaviť. Promenádu v Nice po teroristickom útoku opäť otvorili
Nemusíme chodiť do hlbšej histórie, vieme ako skončil líbyjský vodca Kaddáfí, keď sa v roku 2011 postavil proti tlaku Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a USA. Francúzsko podporované USA porušilo rezolúciu OSN prijatú na ochranu civilného obyvateľstva a z ochrany civilov sa stala akcia na odstránenie Kaddáfího.
Boli to práve francúzske lietadlá, ktoré v marci 2011 ako prvé zaútočili na Líbyu. Zmienená koalícia uskutočnila viac ako 26.000 náletov.
V niektorých oblastiach dovtedy jednej z najfunkčnejších krajín Afriky nastal hladomor a tisíce ľudí z Líbye uvrhnutej do chaosu stále uteká. Mnohí z nich sa topia v Stredozemnom mori, podobne ako občania z bývalých francúzskych kolónií, ktoré Paríž nemilosrdne pľundruje.
Koľko mŕtvych bolo v Líbyi, Mali, Guinei Bissau, Togu, Čade, Kamerune a koľko v Nice, Paríži? Kde sú slzy pokrytcov z Elyzejského a iných palácov? Slzy tých, ktorí Afričanov vyháňajú z ich domovov? Aj slzy treba deliť spravodlivo pretože vždy platilo a bude platiť: Čo zaseješ – to budeš žať.