Indonézia sa snaží pridať k rodine ázijských tigrov. Potrebuje zbohatnúť skôr, ako jej populácia zostarne
Indonézia sa ako štvrtá najľudnatejšia krajina sveta dlhodobo pohybuje pod hranicou svojich možností. Potrebuje zbohatnúť skôr, ako jej populácia zostarne. A čas sa kráti, píše americký denník The Wall street Journal (WSJ).
Firmy, ktoré sa snažia vyvážať z Číny, túto krajinu v juhovýchodnej Ázii doteraz opomínali. Spoločnosť Apple si nedávno vybrala Indiu, kde vyrába milióny mobilných telefónov iPhone. Firma Nike sa usadila vo Vietname, ktorý je jednotkou vo výrobe tenisiek.
Indonézia sa síce stala najväčším svetovým dodávateľom niklu, ktorý sa využíva pri výrobe elektromobilov, k stavbe dlho očakávanej fabriky firmy Tesla ale nedošlo.
Kým populácia nezostarne
V krajine s 280 miliónmi obyvateľov sa po nedávnych voľbách môže zmeniť politické smerovanie. V minulom desaťročí držal nad ekonomikou pevnú ruku prezident Joko Widodo. Indonézia vykazovala priemerný hospodársky rast okolo piatich percent, okrem obdobia pandémie choroby covid-19.
Podobný hospodársky boom založený na exporte, ktorý vystrelil krajiny ako Južná Kórea alebo Taiwan medzi ázijských hospodárskych tigrov, však Indonézia nezažila.
Novozvolený prezident, ktorý sa ujme úradu v októbri, bude stáť pred úlohou podnietiť rýchlejší rast ekonomiky a vymaniť Indonézii z pasce stredných príjmov skôr, ako jej vyprší čas. Viac ako dve tretiny indonézskej populácie sú totiž práve teraz v produktívnom veku. A očakáva sa, že tento stav potrvá minimálne do roku 2030.
Aby to mohla využiť, musí Indonézia vytvoriť veľa dobrých pracovných príležitostí. Inak zástupy mladých ľudí zostarnú skôr, ako sa podarí zbohatnúť a dohnať životnú úroveň vyspelých štátov.
Krajina obrovských možností
Ekonómovia Indonéziu dlho považovali za krajinu s obrovskými možnosťami. Veľký počet mladých ľudí je dobrým základom pre možný prielom vo výrobe, tisíce ostrovov sú turistickým rajom, úrodná tropická pôda by z Indonézie mohla urobiť exportnú poľnohospodársku veľmoc a krajina má obrovské nerastné zdroje.
Indonézsky štát už zažil istý úspech na každom z týchto frontov. Industrializácia v 80. rokoch odštartovala narastajúci význam krajiny ako celosvetového dodávateľa základného tovaru, ako je nábytok, oblečenie, hračky a obuv. Ostrov Bali je hlavným turistickým lákadlom, palmový olej platí za zásadný vývozný artikel a v krajine sa nachádzajú najväčšie zásoby niklu na svete.
Výrobný priemysel bol na vrchole v roku 2002, potom ale zaznamenal útlm v súvislosti s búrlivou domácou politickou situáciou a vzostupom Číny ako výrobného giganta. Takmer 60 percent pracujúcich Indonézanov sa pohybuje v sivej zóne ekonomiky, napríklad rozvážajú jedlo alebo riadia taxi, čo do štátneho rozpočtu prispieva len veľmi málo.
Subianto bude pokračovať v plánoch predchodcu
"Musíme vedieť využiť v náš prospech to, že máme veľa mladých ľudí v produktívnom veku. Len päťpercentný rast je málo," hovorí nezávislý politický analytik Kevin O‘Rourke, ktorý sídli v Jakarte. Či Indonézia bude schopná využiť všetok svoj potenciál a svoju príležitosť nepremárni, nie je vôbec isté.
Očakávaný víťaz prezidentských volieb Prabovo Subianto sa zaviazal pokračovať v pláne súčasného prezidenta Joka Widoda orientovať sa na výrobu elektromobilov a tvrdí, že by Indonézia mala vyrábať aj lietadlá a ešte viac vlakov.
„Nechceme, aby naše deti boli navždy lacnou pracovnou silou,“ povedal Subianto, ktorý je podľa neoficiálnych výsledkov víťazom prezidentských volieb.
Investor do spotrebného tovaru a nehnuteľností John Riady pred viac ako desiatimi rokmi vyhlásil, že jeho krajina je "najväčšou neviditeľnou vecou na svete". Keď na prelome tisícročí Riady študoval na univerzite v USA, mnoho ľudí nemalo o Indonézii ani poňatie. Odvtedy sa podľa neho vnímanie tejto ostrovnej krajiny zlepšilo, ale nie toľko, ako by malo.
"V pomere k potenciálu, aký naša krajina má, je stále relatívne nedocenená," myslí si Riady.