Za dobytie byzantskej metropoly sultán svojich vojakov štedro odmenil, tri dni v nej smeli plieniť a rabovať

Pohľad na mrákavu vojska, ktoré sa rozložilo pred hradbami, neveští nič dobré. Koľko má vôbec hláv? Dvadsať-, tridsať-, päťdesiattisíc? Ktovie, napokon pre obrancov Konštantínopola to vlastne ani nie je dôležité. Už na prvý pohľad totiž vidia, že sila nepriateľa, ktorý na Veľkú noc 1453 obľahol ich mesto, mnohonásobne prevyšuje ich počet.

Sú však odhodlaní vzdorovať. „V žiadnom prípade sa nevzdáme,“ odkazujú osmanskému sultánovi, ktorý k nim vyslal posolstvo s ultimátom. Hrozí v ňom, že ak sa hneď nepoddajú a budú sa brániť, nesmú čakať nijaké zľutovanie. Jeho armáda mesto tak či tak dobyje a pomsta bude potom o to tvrdšia. „Všetkých pozabíjame a mesto vyplienime,“ varuje ich.

Lenže ani podobné hrozby, ani na prvý pohľad beznádejná situácia nemôžu podlomiť vieru obrancov, že centrum Byzancie náporu protivníka odolá. Chránia ho predsa mohutné hradby lemované hlbokou priekopou, na ktorých si v minulosti už mnohí útočníci vylámali zuby.

A navyše vydal cisár príkaz, aby boli okamžite zatvorené všetky mestské brány, zničené všetky mosty vedúce do mesta a cez záliv Zlatý roh natiahnutá masívna železná reťaz, ktorá nedovolí osmanským lodiam, aby doň vplávali a zaútočili na metropolu z druhej strany.

Šiesteho apríla 1453 sa konštantínopolské opevnenie začne otriasať pod náporom mohutnej delostreleckej paľby. V hradobných múroch vznikajú prvé trhliny a osmanský sultán verí, že už o pár dní víťazne vstúpi do dobytého mesta.

Cieľ číslo jeden

Mehmed II. je mladý, ambiciózny a bojovne naladený panovník. Sultánom sa stal ako 19-ročný vo februári 1451, po smrti svojho otca Murada II., ktorý mu zanechal Osmanskú ríšu ako významnú a stabilizovanú mocnosť.