Spisovateľ Kosatík o Slovensku: Máte veľké vzostupy, ale aj pády. Vaša spoločnosť je schopná sebazáchrany
Tridsať rokov po rozdelení Československa sa stále vynárajú otázky, či to bolo správne a akými krajinami sme sa stali. Píšeme samostatne úspešné príbehy? Publicista a spisovateľ, ktorému o Slovensku vyšli dve knihy Pavel Kosatík tvrdí, že Slováci sú víťazi 20. storočia.
„Keď sa niečo podarí, tak sa nemá prepásť tá príležitosť to povedať. Myslel som to tak, že v tom storočí, rámovanom rokmi spoločného štátu a rokom 98, keď sa podarilo demokratickým silám zvrhnúť Vladimíra Mečiara, tak tá spoločnosť veľmi výdatne pokročila dopredu.
Na začiatku skoro neexistovala, nebola tu inteligencia a vzdelávanie v rodnom jazyku. Potom to veľmi rýchlo akcelerovalo dopredu.“
Dodáva, že napriek zložitosti 20. storočia sa ukázalo, aká sila a dynamika driemala v slovenskom národe. Za podstatný považuje práve rok 1998, keď sa demokratické sily dokázali spojiť preto, aby Slovensko nevypadlo z integračných procesov.
„Tak ako náš aj váš štát čelí úplne novým výzvam. Myslím si, že v roku 1992 si nikto nedokázal predstaviť, že príde taký problém na Ukrajine a že príde energetická kríza a tak rýchlo bude akcelerovať klimatická kríza.“ Spisovateľovi nedávno vyšla knižka 30 let poté, kde opisuje práve súčasné Slovensko.
V knihe sa v úvode pýta, koľko sklamaní dokáže jedna spoločnosť uniesť. V rozhovore na túto svoju otázku odpovedá tak, že slovenská spoločnosť má podľa neho dar sa z prehier alebo zlých situácií veľmi rýchlo otriasť.
„Prial by som si, aby to tak bolo aj po súčasnej vládne kríze a aby to dlho neparalyzovalo vašu spoločnosť. To by bola pre demokraciu škoda. Podľa mňa je tam podstatná vec to, že po tých tragických udalostiach v roku 2018, keď sa spoločnosť veľmi silne vzopäla a manifestovalo sa, tak sa ukázalo, že tá nádej do tých zvolených strán, bola premárnená.“
Vníma to tak, že ľudia si v posledných voľbách zvolili populistické strany, ktoré nemajú hodnotový systém, o ktorý sa dá oprieť.
Nechce však povedať, že novodobá história Slovenska je plná sklamaní. Keďže o Slovensku často písal, žil tu a často dodáva, ako má našu krajinu rád, tak nás vníma ako dynamickú spoločnosť.
„Máte veľké vzostupy, ale aj tie pády tomu niekedy zodpovedajú. Ale pre mňa je podstatné to, že ste spoločnosť schopná sebazáchrany.“
Kosatík spomína aj na prelom rokov 92 a 93. V prvom rade tvrdí, že neľutuje toho, že Slovensko dospelo do bodu vlastného štátu, no na druhej strane ho dodnes mrzí, že sa nevyskúšali všetky možnosti.
„Keďže som Čech a ten štát bol hlavne českým dielom v tom roku 1918, teda že ho viac tvorili českí politici, tak ma mrzelo, že sa tie sľuby Slovákom nedodržali. Z tej českej strany sa nechápalo, čo Slováci chcú, že to nie sú nekonečné a stále nové a stupňované požiadavky. Boli to rovnaké, legitímne a úplne rovnaké požiadavky ktoré pramenili z toho, že sme rovní s rovným.“
Dodáva, že v demokracii sa nemôžeme pozerať na to, kto je početnejší. Česká strana podľa neho mala urobiť viac, mrzí ho, že nakoniec panovala nedôvera.
„Keď sa viedli tie reči, kto na koho dopláca, bol som nahnevaný, to neznášam. Akonáhle sa začnú vyčítať peniaze, je to absurdné. Riešiť sa má životná úroveň všetkých obyvateľov, má byť záujmom štátu, aby neboli oblasti, kde sa ľudom vedie lepšie a inde horšie, to vidíme aj dnes.“
Myslí si, že národy boli na rozdelenie nepripravené a dva roky, boli nedostatočné. Nemyslí si však, že keby sme sa pred 30 rokmi nerozdelili, dospeli by sme k tomu ako spoločnosti neskôr. Tvrdí to najmä preto, že aj politici sa najprv dohodli na pravidlách konfederácie.