Z jednej vojny do druhej. Afganci z Iránu utekajú späť do vlasti, ženy čaká peklo
Množstvo prisťahovalcov z Afganistanu donútila vojna v Iráne k návratu do krajiny pod správou Talibanu. Neuplynul ani deň od ich návratu a kamarátky Fátima Sajjádíová a Chalída Ahmadíová naplno pocítili, aké to je byť späť v Afganistane. Ahmadíovej hneď v prvom veľkom meste pri hraniciach Herátu odmietli predať lístok na autobus do Kábulu. Nesprevádzal ju totiž žiadny muž.
Ženy, ktoré doteraz študovali v Iráne, sa teraz musia podriadiť aj ďalším extrémnym pravidlám islamistov z Talibanu. Nemôžu byť bez doprovodu na ulici, ich hlas by ideálne nemal byť vonku počuť, povinnosťou je kompletné zahalenie vlasov, tváre i tela. A pokiaľ tu zostanú, o akejkoľvek akademickej alebo profesijnej dráhe môžu iba snívať. Jediným právom – a povinnosťou – afganských žien je rodiť deti.
Útek pred vojnou
„Tu neuplatníme znalosti, ktoré sme sa naučili,“ hovorí Sajjádíová, ktorú stále trápi silný kašeľ. Dostala ho z nedýchateľného dymu, ktorý nebo nad Teheránom zahalil po tom, čo Američania s Izraelčanmi zaútočili na iránske ropné sklady v okolí. Dvadsaťšesťročná Afganka dúfala, že vojnu nejako prečká. Vedenie jej univerzity však už v prvý deň nechalo evakuovať internáty a školu zavrelo kvôli obavám, že sa tiež stane cieľom útokov.
"Mysleli sme si, že by sa terčom mohli stať aj civilisti. Američania nemajú zľutovanie," poznamenáva Sajjádíová a odkazuje na americký útok na dievčenskú školu, pri ktorom zomrelo vyše 170 detí.
Priznáva, že práve kvôli režimu Talibanu sa jej domov ísť nechcelo, kvôli čoraz väčším zdravotným problémom však nakoniec vyrazila. Bez titulu sa vrátil aj študent podnikania Džavíd Arvatí. „Stratili sme tri roky,“ povzdychol si na hraničnom priechode.
Aj on sa stal jedným z tisícov Afgancov, ktorí pred jednou vojnou utiekli do krajiny, ktorá je na pokraji vojny druhej. Afganistan vrátane Kábulu sa totiž v posledných týždňoch stal cieľom pakistanských leteckých úderov. Islamabad Taliban dlhodobo obviňuje, že poskytuje útočisko členom pakistanskej odnože Talibanu, známej ako Tehríke Taliban Pakistan.
Tá chce zvrhnúť pakistanskú vládu a nahradiť ju režimom radikálneho islamu. V utorok navyše skončilo päťdňové dočasné prímerie medzi oboma krajinami. Taliban obvinenia Pakistanu odmieta.
Podľa denníka The New York Times teraz potrebuje takmer polovica zo 44-miliónovej afganskej populácie humanitárnu pomoc. „Kábul si prešiel vojnou, ale v súčasnosti to tam nie je také zlé ako v Teheráne,“ hovorí však Ahmadíová. Za prvé dva marcové týždne Irán opustilo vyše 70-tisíc afganských občanov. Cez hraničný priechod Islam Qala každý deň prejde zhruba 1 500 ľudí a iránske úrady varovali kolegov v Afganistane, že sa počty môžu ešte zvýšiť.
Príde nová vlna deportácií?
Obe študentky zdôrazňujú, že sa do Iránu vrátia hneď, ako konflikt s USA skončí. Je však otázkou, či potom tamojší režim bude o afganských študentov a pracovníkov mať záujem. Po minuloročnej dvanásťdňovej vojne s Izraelom ich začal vo veľkom deportovať bez ohľadu na to, či mal dotyčný povolenie na pobyt alebo či v krajine žil už desiatky rokov.
Vtedy to Iránčania vysvetľovali zlou ekonomickou situáciou, panika zo „všadeprítomných“ izraelských agentov však v rozhodnutí tiež hrala veľkú úlohu. A podľa ľudskoprávnych organizácií hrozí podobná xenofóbia aj teraz.
Okrem Iránu začal Afgancov zhruba v rovnakom čase deportovať aj Pakistan, do chudobnej krajiny tak zrazu prišli tri milióny ľudí. Príval „utečencov“ skokovo zdvihol ceny bývania a poznamenal ekonomickú situáciu krajiny aj finančnú situáciu jednotlivcov, ktorí záviseli od pomoci príbuzných.
To isté sa v menšom meradle deje aj dnes. Ľudia, ktorí sa vracajú do Afganistanu, totiž často posielali časť platu domov. Ako napríklad Chalíl Ahmad. Tridsaťpäťročný zametač ulíc v Teheráne a otec šiestich detí v prepočte každý mesiac dával rodine približne 120 eur. Podľa jeho slov to bol jej jediný príjem. Potom, čo mu nohu zasiahol šrapnel z úderu na neďalekú továreň, sa pohybuje s barlami a netuší, či ešte bude môcť niekedy pracovať.
Ani mnohí z tých, ktorí ešte v Iráne zostávajú, kvôli vojne nemôžu chodiť do práce. Ďalší zase zápasia s tým, že v krajine nefunguje elektrina ani internet a oni tak musia cestovať až k hraniciam, aby „chytili“ signál a spojili sa s príbuznými na druhej strane. Rovnaké problémy majú aj ľudia, ktorí tradičný spôsob prevodu peňazí sprostredkovávajú. Konflikt narúša aj vzájomný obchod, hoci to úrady popierajú.
"Irán zaisťoval afganskej ekonomike stabilitu a istotu. Peňažné prevody boli základom prežitia afganských domácností," podotýka Nassim Majidi z výskumnej spoločnosti Samuel Hall. „Jednalo sa o neformálny systém sociálnej ochrany v krajine, kde žiadny takýto systém neexistuje,“ dodáva.